Ozajstní pomocníci štátu

Dnes sa ma spýtal zahraničný kolega na jednu skutočnosť, ktorá je pre neho nepochopiteľná: „Prečo sa zmenil v našom meste riaditeľ úradu práce, daňového úradu, zdravotnej poisťovne, sociálnej poisťovne a tak ďalej? Prečo je pre koaličné politické strany potrebné mať svojich okresných riaditeľov? Veď tým robia iba zle spoločnosti. Aký to má prínos pre štát? Veď ak by sa aj niekto po rokoch vypracoval na úroveň špičkového špecialistu vo svojom obore, môže byť akokoľvek spravodlivý, zodpovedný, neúplatný a podobne, napriek tomu ho vymenia bezdôvodne niekým, kto možno nikdy nepracoval v danej oblasti a postačuje, že má vysokoškolské vzdelanie a je členom koaličnej strany?

Cesta morálky

V tomto článku sa pokúsim zjednodušene opísať cestu, ktorú by mal absolvovať človek pred tým, než začne riadiť štát v úlohe ústavného činiteľa a tým zasahovať do osudov ľudí a celej spoločnosti.

Vývoj ľudského jedinca by mal prebiehať v týchto fázach:
1. Najprv človek pracuje sám na sebe. Pracuje na svojich nedostatkoch, odstraňuje svoje závislosti, nedokonalosti, zlozvyky, pracuje hlavne na odstránení vlastného sebectva a pomáha nezištne iným, za čo nečaká žiadnu vďaku alebo protislužbu. Robí mu jednoducho radosť, že dokázal pomôcť inému človeku.

Štátna moc a svitanie na lepšie časy

Iste mnohí vedia, že v našej demokratickej spoločnosti delíme štátnu moc na tri samostatné zložky: 

1. Parlament, ako zákonodarná moc, schvaľuje zákony a iné právne akty.

2. Vláda, ako výkonná moc, zabezpečuje vykonávanie zákonov prostredníctvom svojich ministerstiev a ďalších orgánov štátnej správy.
3. Súdy predstavujú súdnu moc a zabezpečujú predovšetkým podľa ustanovení týchto zákonov ochranu práv fyzických a právnických osôb.

Sú svetské zákony spravodlivé?

Či sú zákony spravodlivé, sa dozvedajú študenti práva už na univerzite, kde niektorí prednášajúci často prízvukujú študentom, že nemôžeme spájať slová „spravodlivosť“ a „zákon“ dokopy. Spravodlivosť je to, čo chceme zákonom dosiahnuť. Lenže písaný zákon zrejme nebude nikdy spravodlivý pre všetkých, ale snáď iba pre určitý prípad, alebo pre konkrétneho človeka. Naši odborníci, ktorí tvoria zákony a pripravujú ich pre parlament na schválenie, sú väčšinou tí najlepší, ktorí to vedia, lenže naša doba ide veľkou rýchlosťou vpred a nie je možné súčasným systémom rýchlo reagovať na nové vzťahy, ktoré stále vznikajú v spoločnosti. Čoraz častejšie sa niečo nové vymyslí v spoločnosti, čo je treba zákonom zakázať. Veď vieme, že „čo nie je zakázané, je dovolené“.