Vývoj ľudského jedinca by mal prebiehať v týchto fázach:
1. Najprv človek pracuje sám na sebe. Pracuje na svojich nedostatkoch, odstraňuje svoje závislosti, nedokonalosti, zlozvyky, pracuje hlavne na odstránení vlastného sebectva a pomáha nezištne iným, za čo nečaká žiadnu vďaku alebo protislužbu. Robí mu jednoducho radosť, že dokázal pomôcť inému človeku.
Ak nad niečím pracuje, tak chce, aby to, čo robí, pomohlo nielen jemu samému, ale aj ďalším ľuďom. (Poznáme však mnoho opačne založených jedincov, ktorí samovoľne zasahujú do života iným a snažia sa meniť ich životy iba preto, že si sami myslia, že to tak má byť a pritom nedokážu zmeniť ani sami seba a nevidia vlastné chyby). Preto je aj napísané: „Najprv zachráň sám seba a potom sa snaž zachrániť iných“, alebo „V oku svojho blížneho vidíš smietku, ale vo svojom oku brvno nevidíš“, alebo „najprv si pozametaj pred svojím prahom...“
2. Ak sa takto človek dokázal postarať sám o seba, prechádza na ďalší stupeň svojho vývoja. Teraz sa musí vedieť postarať o svoju rodinu. Ak dokáže zvládnuť rodinu, vytvoriť v nej spravodlivé pravidlá založené na pravde, čiže nejaký svoj „rodinný zákon“ a dokáže vychádzať so všetkými príslušníkmi svojej rodiny s láskou, kompromisom, bez hádok, klamstiev, nenávisti a podobne, potom zložil aj túto skúšku života a môže prejsť na ďalší stupeň vývoja.
3. V tretej fáze jedinec túži pomôcť väčšej oblasti alebo dokonca celej svojej krajine. Nechce nečinne pozerať na to, ako jeho krajina trpí nespravodlivosťou, klamstvami, intrigami a podobne. Je to už vyspelý jedinec, ktorého zaujíma iba blaho ľudí. Ale aj tento človek zväčša ešte sám nevie, či je odolný voči korupcii, ktorá na neho vo vyšších kruhoch môže číhať. Nemôže stopercentne vedieť, či sa jeho túžba po pomoci svojej krajine nezmení na túžbu po moci a peniazoch. Prichádza totiž do prostredia, kde je vystavený veľkému psychickému tlaku, ktorý je osladený finančnými ponukami. Sú ľudia, ktorých poctivosť je zakorenená hlboko v krvi a nepotrebujú žiadne takéto skúšky. Lenže sú aj iní dobráci, ktorí sa nechajú oklamať a podľahnú tlaku. Potom sa zmenia ich hodnoty a začnú klamať nielen ľud, že majú pravdu, ale presvedčia v tom zúfalstve aj sami seba, že hovoria pravdu. Stačí iba nájsť iný uhol pohľadu a človek zrazu verí skutočnostiam, ktoré niekedy odsudzoval, že sú správne a nevyhnutné pre správny chod krajiny. Z takýchto uhlov pohľadu a psychických tlakov vznikali žiaľ niekedy aj „sväté vojny“.
4. Človek, ktorí v sebe má zakorenenú poctivosť a jeho morálne hodnoty sú nezlomiteľné, je vhodný kandidát na to, aby sme mu zverili vládnutie v našej krajine vo funkcii ústavného činiteľa. Ten druhý, ktorý prešiel prvými dvoma fázami úspešne, ale nemá zvládnutú ochranu pred cudzím tlakom, by mal najprv prejsť na nižšej úrovni skúškami, ktoré otestujú pevnosť jeho morálnych hodnôt. Tieto skúšky človek zažíva bežne aj v nižších funkciách štátnych úradníkov. Tu ale treba pripomenúť, že človek, pokiaľ neprežije na vlastnej koži určité pokušenia, hoci aj vlastné zlyhanie, ťažko sa poučí a vypestuje si to voči tomu imunitu. Preto neznamená, že ak niekto zlyhá, tak treba hneď tohto človeka odpísať. To nie! Každý má právo dostať druhú šancu, inak by nedokončil svoju skúšku. Ten človek to nikdy nezažil, bol dobrák a zrejme bol aj ľahko ovplyvniteľný a potreboval sa poučiť na vlastných chybách. Je lepšie, ak zlyhá v malej veci, akoby mal neskôr zlyhať na vyššom stupni. Až potom sa ukáže, či je to dobrý kandidát na postup vyššie a to podľa toho, či sa jeho zlyhanie stalo každodennou samozrejmosťou, alebo začalo pracovať jeho svedomie na plné obrátky a včas sa spamätal. Najdôležitejšie však je, či ten človek pochopil, čo spravil, že niekomu ublížil kvôli svojej slabosti alebo svojmu prospechu a prospechu niekoho iného. Potom treba skúmať, či sa poučil na vlastných chybách, ktoré prežil na vlastnej koži. Či sa poučil a zmenil sám od seba, nielen preto, že bol za to napríklad potrestaný a bojí sa ďalšieho prípadného trestu z takéhoto konania. To by nebola žiadna bezpečná náprava. Musí sa stať čestným nie kvôli strachu z následkov, lebo potom by zo strachu mohol aj prejsť na stranu zla. Musí sa stať čestným kvôli svojim morálnym zásadám, hoci ho nikto nevidí, čo robí. Musí byť čestný hlavne kvôli sebe a nemusí to nikomu dokazovať. Takýto človek, ak nepokračuje už v zlyhaní, pretože mu to svedomie nedovolí a hnusí sa mu čo i len počúvať pokušiteľské ponuky, dá sa konštatovať, že zložil skúšku a môže pokračovať v ďalšej fáze a pomáhať krajine v úlohe ústavného činiteľa.
V týchto štyroch bodoch som spomínal iba cestu morálky, cestu prechodu ľudskej duše od „Ega k Srdcu“. Ústavní činitelia okrem týchto morálnych vlastností musia samozrejme disponovať aj vynikajúcimi vedomosťami a praktickými skúsenosťami z oblasti, ktorú riadia. Navyše by mali mať všeobecný prehľad o ostatných zložkách štátu, aby svojim rozhodovaním nepriaznivo nezasahovali do iných odvetví.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára