Sú svetské zákony spravodlivé?

Či sú zákony spravodlivé, sa dozvedajú študenti práva už na univerzite, kde niektorí prednášajúci často prízvukujú študentom, že nemôžeme spájať slová „spravodlivosť“ a „zákon“ dokopy. Spravodlivosť je to, čo chceme zákonom dosiahnuť. Lenže písaný zákon zrejme nebude nikdy spravodlivý pre všetkých, ale snáď iba pre určitý prípad, alebo pre konkrétneho človeka. Naši odborníci, ktorí tvoria zákony a pripravujú ich pre parlament na schválenie, sú väčšinou tí najlepší, ktorí to vedia, lenže naša doba ide veľkou rýchlosťou vpred a nie je možné súčasným systémom rýchlo reagovať na nové vzťahy, ktoré stále vznikajú v spoločnosti. Čoraz častejšie sa niečo nové vymyslí v spoločnosti, čo je treba zákonom zakázať. Veď vieme, že „čo nie je zakázané, je dovolené“.


Na druhej strane sa v živote vyskytuje strašne veľké množstvo medziľudských vzťahov, ktoré hoci sa zdajú byť niekedy podobné (napríklad rozvod manželstva a následné rozdelenie majetku), v mnohých prípadoch však ide stále o niečo iné. Aj preto nie je možné napísať zákon, aby na každý prípad platil spravodlivo. Možno ho iba všeobecne vymedziť a zvyšok sa už nechá na rozhodnutí súdov. Lenže základ je napísaný a súd sa nemôže odchýliť od právnej úpravy a vtedy dochádza k prípadom, keď aj sám sudca vidí, že to nie je spravodlivé pre konkrétneho človeka, ale žiaľ musí rozhodnúť v súlade so zákonom, ktorý je v tomto prípade pre konkrétneho človeka nespravodlivý.

To ale neznamená, že ak sme si v demokratickej spoločnosti schválili zákon, ktorý neuznávame, že ho nebudeme dodržiavať. Napríklad niekto neuznáva zákon o cestnej premávke a permanentne porušuje predpisy, lebo si verí, že nikoho neohrozí. My sa však musíme prispôsobiť a naučiť žiť podľa pravidiel tejto spoločnosti, inak nebudeme spĺňať podmienky na prechod do vyšších stupňov našej existencie po odchode z tejto reality. Najprv je potrebné pre každého dokončiť vývoj na Zemi a je to potrebné stihnúť do konca „času“, pričom času sme mali dosť.

Samozrejme, že môže dochádzať k výnimkám z vybočenia tohto zákonného správania sa, ale len k vyššiemu stupňu od toho, ktorý je nám umožnený alebo prikázaný zákonom. Napríklad: Pred niekoľkými rokmi platil zákon, že ak colník našiel u niekoho na ulici alebo v bare krabičku nekolkovaných cigariet, podľa zákona mala byť tomu človeku uložená pokuta 50.000 Sk, pričom nebola možnosť znížiť pokutu. Stalo sa raz, že prišiel na trh dedko a kúpil si krabičku cigariet. Pokutu 50.000 Sk mal dostať ten čierny predajca, ale aj dedko. Ale ten colník, čo to sledoval, nerešpektoval takýto nedokonalý zákon a rozhodol sa v rozpore so zákonom zachrániť dedkovi niekoľko dôchodkov.

Z pohľadu duchovných zákonov, náhoda neexistuje a nie je potrebné niekoho súdiť a rozhodovať o tom, či ten človek spravil niečo zlé a nenapravil to, alebo sám seba nezmenil k lepšiemu. Duchovným zákonom sa však nedá uniknúť, ako sa dá uniknúť svetským zákonom. Jeden z tých zákonov poznáme z Biblie: „čo zaseješ, to zožneš“, vo východných náboženstvách nazývaný „zákon karmy“, čiže zákon príčiny a následku. „Každá naša akcia vyvolá reakciu.“ Preto aj každá naša myšlienka je dôležitá. Je to živá energia, ktorá sa dá v súčasnej dobe zmerať prístrojom. Preto je napísané, že hrešíme aj myšlienkami, nielen slovami a skutkami.  Každá naša myšlienka dokáže niečo tvoriť alebo ničiť. Veď každý určite počul o mágii, hypnóze, sugescii, telepatii a podobne.

Biblia hovorí, že ak sa previníš voči Bohu alebo Jeho Synovi, je možné ti odpustiť, ale ak sa previníš voči Duchu Svätému, nebude ti odpustené ani teraz, ani v ďalšom veku. Ducha Svätého možno považovať za Zákon. Zákon, podľa ktorého sa zabezpečuje aj spravodlivosť. Zjednodušene povedané, ide o systém alebo program, podľa ktorého funguje celý vesmír. Nedá sa obísť, ani oklamať. Preto aj náhody nemôžu existovať, hoci sa nám tak často zdá, že sme boli svedkom náhody. Ale keby sme podrobne poznali duchovnú príčinu tej zdanlivej náhody, pochopili by sme, že to len prišli následky našich predchádzajúcich činov pochádzajúcich z našej slobodnej vôle, z nášho slobodného rozhodnutia v minulosti. Tá príčina však nemusela pochádzať zo života, ktorý si pamätáme.
Záver: 
Písané zákony nie sú spravodlivé tak, aby sa mohlo na ich základe spravodlivo rozhodnúť pre každú situáciu a na každú osobu bez rozdielu. Jedna z možností, ktorá by prichádzala v úvahu, by bola   právomoc sudcu odchýliť sa od právnej úpravy vo výnimočných prípadoch. Lenže v súčasnej dobe to je žiaľ nemožné.  Koľko sudcov by sa našlo, ktorí by boli neovplyvniteľní dnešnou dobou? Pokiaľ človek nedosiahne taký stupeň svojho vývoja, keď jeho morálne hodnoty nepremôžu už žiadne sebecké chtíče a zlozvyky, dovtedy nemožno dať voľnú ruku žiadnym ľuďom, ktorý majú právomoc rozhodovať o právach a povinnostiach iných.